Sme na gréckej ceste?
Túto časť si môžete pozrieť aj vypočuť:
🎧 Spotify
▶️ YouTube
Ahojte Investori,
nedávno som sa zúčastnil zaujímavej prednášky na tému:
Sme na gréckej ceste?
Speakrami boli:
Ivan Mikloš
Ekonóm a bývalý minister financií Slovenskej republiky
Miroslav Beblavý
Ekonóm a bývalý slovenský poslanec
Zuzana Múčka
ekonómka, členka Rady pre rozpočtovú zodpovednosť
Aurel Surový
moderátor diskusie
https://www.instagram.com/medzi.polmi/
Diskusia sa veľmi rýchlo dostala k jadru problému.
Nie k jednému opatreniu.
Ale k tomu, či je situácia na Slovensku dlhodobo udržateľná.
A odpoveď nebola príjemná.
Celé sa to dá zjednodušiť na tri veci:
- Populácia
- Deficit
- Ekonomický rast
Starneme veľmi rýchlo.
Deficit rastie a vieme ho síce ovplyvniť, ale nerobíme to.
A ekonomika nerastie, pretože nerobíme reformy.
Zaznela aj jednoduchá pravda:
Vždy to niekto musí zaplatiť.
A väčšinou sú to peňaženky obyvateľov.
Vyčerpali sme si rezervy.
Mali sme nízky dlh.
Už nemáme.
Mali sme priestor zvyšovať dane.
Ten sme už využili.
Dnes máme jedno z najvyšších daňových zaťažení v regióne.
A krajina ako Slovensko si to dlhodobo nemôže dovoliť.
Zaznel aj pojem „fiškálny priestor“.
Ako je krajina schopná reálne konsolidovať.
A naša história v konsolidovaní je slabá.
Dlhodobo nevieme konsolidovať.
To je v kombinácii s ostatnými problémami smrtiaca kombinácia.
Kľúčová myšlienka bola veľmi jednoduchá – z deficitu sa dá vyrásť.
Ak rastie HDP, rastie ekonomika a klesá relatívna váha štátu.
Koláč celkovo rastie.
Štát môže mať nominálne viac, aj keď má menší podiel.
Ale my máme problém.
Koláč nerastie.
Máme nízky ekonomický rast.
Máme vysoké dane.
A výsledok?
Odchádzajú firmy.
Investori neprichádzajú.
Z deficitu by sme sa vedeli vyrásť.
Ale nedarí sa nám to.
Niektorým výdavkom sa do budúcna nevyhneme.
Starnúca populácia znamená vyššie náklady.
A tie budú rásť.
Ako sme sa sem dostali?
Mali sme obdobie približne 7 rokov, keď ekonomika rástla.
Nemuseli sme robiť takmer nič.
A práve vtedy sme spravili zásadnú chybu.
Dobré časy sme prejedli.
Iné krajiny investovali.
Slovensko míňalo.
Rástol počet zamestnancov v štáte.
Rástli platy.
Rástli sociálne dávky.
Štát výrazne narástol.
A zároveň sme si nastavili očakávanie, že to tak bude navždy.
Prišli nízke úrokové sadzby.
Míňali sme.
Neinvestovali sme.
Nemysleli sme na budúcnosť.
A keď prišla korona kríza, ukázalo sa, kde sme.
V súvislosti s tým zaznela aj známa veta Warrena Buffetta:
Až keď opadne voda, ukáže sa, kto plával nahý.
Voda tu bola dlho.
A keď odišla, ukázalo sa, že plavky nemáme.
Ďalšia téma boli investície.
Ak chceme rásť, nemôžeme všetko prejesť.
Musíme investovať.
Slovensko investuje menej ako Česko, Poľsko či Maďarsko.
Ale ešte väčší problém je inde.
Nejde len o to, koľko investujeme.
Ale ako efektívne investujeme.
Napríklad eurofondy využívame veľmi neefektívne.
Kým Poľsko ich použilo na infraštruktúru, u nás často ľudia nevidia reálny dopad.
Ak si teda odmyslíme postavené haciendy „našich ľudí“
Výsledok?
Investujeme málo.
Investujeme neefektívne.
A časť zdrojov sa stratí.
Veľká časť diskusie bola aj o politike.
Dlhodobo tu nemáme reformy.
Ak sa nezlepšujú inštitúcie a podnikateľské prostredie, krajina degraduje.
A výsledok môže byť len jeden.
Grécka cesta.
Zaznelo aj dôležité upozornenie.
Samotná konsolidácia nestačí.
Bez ekonomického rastu sa nedá konsolidovať.
Ak chceme rásť, potrebujeme:
- lepšie podnikateľské prostredie
- efektívnejší štát
- lepšie investície
- a reálne reformy
Veľmi silná bola aj táto myšlienka:
Padáme z okna.
A na každom poschodí si hovoríme, že ešte je dobre.
Nevieme ale, z akej vysokej budovy padáme.
Diskusia sa potom posunula k tomu – Čo s tým?
Treba šetriť.
Ale nie tak, že štát rastie a zároveň hovorí o konsolidácii.
Štát musí začať šetriť sám na sebe.
Zároveň zaznelo, že treba upratať daňový systém.
- Znížiť dane, ktoré brzdia aktivitu
- Zjednodušiť systém
- Odstrániť výnimky
A hlavne robiť opatrenia, ktoré sú:
- štandardné
- jednoduché a pochopiteľné
- kredibilné
Nie experimenty ako transakčná daň
Veľký problém je aj konkurencieschopnosť.
Naša ekonomika je postavená na montovaní.
Nevytvárame vysokú pridanú hodnotu.
Nevymýšľame.
Montujeme.
Tým pádom sme v pasci stredného príjmu.
- Nie sme najlacnejší.
- A zároveň nemáme vysokú pridanú hodnotu.
Musíme sa posunúť z montovne do „mozgovne“.
Bez toho sa nepohneme.
Padla aj zaujímavá myšlienka o politike:
„Budem vám robiť dobre.“
Čo najviac ľuďom, čo najviac benefitov.
Ale toto nie je udržateľný model.
Dobrý líder nie je ten, kto rozdá najviac.
Ale ten, kto robí zodpovedné rozhodnutia.
Veľký problém je aj dôvera.
Ľudia neveria, že sa bremeno rozdelí spravodlivo.
Každý čaká, že šetriť bude ten druhý.
A bez tejto dôvery sa reformy robia veľmi ťažko.
A tu prišla možno najdôležitejšia vec celej diskusie.
Ľudia prirodzene nechcú počuť nepríjemné veci.
Chcú vyššie platy, nižšie dane, vyššie dôchodky.
A politici im dávajú to, čo chcú počuť.
Realita je však inde.
Nemôžeme mať všetko naraz.
Ľudia sa spoliehajú na to, že ak by sme sa dostali do problémov, prišla by pomoc o Európskej únie.
Áno prišla aj v Grécku.
Ale za cenu veľmi tvrdých opatrení.
Avšak problémy tam zostali doteraz.
Čo s tým vieme robiť ako jednotlivci?
- Tlačiť na zodpovednosť politikov.
- Nenechať sa manipulovať emóciami.
- Angažovať sa.
- Nenormalizovať neetické správanie.
- Posúvať veci dopredu aj vo vlastnom prostredí.
Mne na konci vyplynula táto otázka:
Vieme, čo je zle.
Vieme, čo treba spraviť.
Ale ako to spraviť tak,
aby to ľudia prijali,
a aby to bolo dlhodobo udržateľné?
Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď.
Práve preto sa jej budem venovať samostatne
v ďalšej časti môjho Newslettera.
S pozdravom,
0949 627 651
gunovsky@rginvestments.sk
www.rginvestments.sk
Instagram
Linkedin
Youtube
Spotify
Ďalšie časti Newslettera nájdete tu.
Prihlásiť sa na odber Newslettera môžete cez formulár.